Masters of Rock ´08

Autor: Mária Bakošová | 16.10.2008 o 10:53 | Karma článku: 5,91 | Prečítané:  2137x

Keďže chlad a zachmúrené počasie sa nám už lepí na päty, povedala som si, že si moju maródku spestrím spomienkami na úžasný letný festivalový zážitok. Pozývam vás do môjho "festivalového denníka", s pomocou ktorého sa možno aj vy na chvíľku vrátite, aspoň myšlienkami, do krásnych letných dní. Na začiatok ale niečo o samotnom festivale...

Hudba, koncerty kapiel svetového formátu, skveláatmosféra, reťaze, čierna koža, Steely, dlhé vlasy, obrovské čierne masyrockových a metalových nadšencov... To je Masters of Rock, najväčšíhudobný festival v Česku a jeden z najväčších festivalov svojhodruhu v strednej Európe.

Na tento ročník zavítali hviezdy rockového a metalového neba ako Def Leppard, mladá fínska Apocalyptica, vikingovia Amon Amarth, power speed metal v podaní Avantasii a Sonaty Arcticy, gotická romanca zhmotnená vo Within Temptation, industrial Ministry a Oomph!, trash Annihilator a Sabaton, mrazivý doom My Dying Bride,  česká legenda Arakain, unikátne s Českou filharmóniou, temperamentný folkmetal v podaní Korpiklaanov, Haggardu či hudba temnôt čiernych Moonspell. Samozrejme, menujem len svetovonajznámejšie kapely, ale o zábavu festivalových labužníkov sa postarali desiatky iných skupín na dvoch pódiách, jednou z nich boli aj naše Horkýže Slíže, ktoré zožali obrovský úspech, a (na moje udivenie) českí fanúšikovia hravo ovládali ich texty.

Teraz vám trochu priblížim môjfestivalový život a nezabudnuteľné zážitky.

 

1.      Deň

  Po strastiplnej ceste autobusom a troma vlakmi sa konečne s mojimi dvoma brnenskými kamarátmi dostávame do kempu, rozkladámestan (až na mieste zisťujeme, že je dvojmiestny...), podávame si rukys ostatnými kempujúcimi a ideme do nekonečného čierneho radu na „náramok“. Pri čakaní fotíme zaujímavých ľudí (dievčina v latexe vedúca svojho drahého na reťazi za obojok a pod.) a dozvedáme sa zaujímavosti zo sveta hudby (vole, tam budou ti Amarti vole, já se totálne do**** v tompogu, vole).

  Po označkovaní si obhliadneme areál a ideme sledovaťprvú kapelu v našom programe: vynikajúci Korpiklaani, ktorí čerpajú priamoz fínskej ľudovej hudby, nás krásne naladili, ale keďže aj unavili,vraciame sa do stanu a jeden z kamarátov sa rozhodne prejsť malebnýmmestečkom Vizovice. Ja s ďalším (v ten deň som sa s ním zoznámila)sme zostali v stane a prekecali sme Defa Lepparda (čo už, aj tak smeho počuli aj tam).

  Po návrate tretieho spoločníka sa vraciame k pódiu a nekonečne dlho čakáme na heavymetalového ječáka Tobiasa Sammeta a jeho Avantasiu. V zvláštnom omámení z okolitých prepotených kožených búnda po polhodine už pomerne jednotvárnej Tobiasovej hudby takmer zaspávamrovno v „kotli“ a len veľmi ťažko sa nútim do „metlenia“. Potridsiatich prídavkoch a poslednom Tobiasovom chabom výkriku: I´m shootinga clip for this song now, so CZECH REPUBLIC, YOU ARE BEST!!! a poslednom aplauze tej jeho už aj tak zachrípnutej Ček Ripablik sa celášťastná aj s priateľmi idem trochu najesť (domáce bramboráčky) a unavení, ale šťastní a najedení si ideme po slepiačky k stanuumyť zúbky (postavili sme si ho krásne rovno v žihľave, takže máme kam vypľúvať) a padáme do tvrdého spánku.

 

2.      Deň

  Na moje udivenie, budíme sa ešte skôr ako začína prvá kapela (Komunální odpad), takže máme ráno vcelku príjemné. Všetci zrazu zisťujeme, že v stane normálne nie je tma ako v noci, ale svetlo a rozpačitosa obzeráme po oblečení, ktoré je všade, len nie tam, kde by sme si to želali (po čase som zistila, že najlepšie je si spodnú bielizeň odkladať do obalu na spacák, pretože ten nikoho nenapadne otvoriť a predsa len, chlapci súmenej zvyknutí vo svojom okolí nachádzať podprsenky).

  Keď sme sa pozbierali, šli sme do mestečka do samoobsluhyobsypanej prázdnymi aj poloplnými pivovými pohármi a ľuďmi, ktorí nemajú zábrany tento mok piť aj na raňajky, a potom sme sa odobrali do zámockej záhrady na krásne raňajky v tráve. Raňajky sa nekonečnými diskusiami o hudbe (chlapci majú cello-rockovú kapelu Clawed Forehead, už vydali jeden album a momentálne chystajú druhý) predlžuje až do poludnia, ja si pri ich diskusiách čítam Portrét Doriana Graya („Ty bláho, dyť to je hodnotnáliteratura!“ „Považujem ťa za divnú, keď si berieš na festival knihu.“). Po raňajkách sa vraciame k stanu a varíme si v ešuse obed.

  Po obede sa konečne vyhrabeme do areálu a chlapci (nikdy sme sa nechceli rozdeliť) idú so mnou do tzv. „zamorenej zóny“ (keď píšem o festivale, bol by hriech nespomenúť Toi Toi) a potom si zájdu na pifko a ja na Nestea. Zisťujem, že ten sado-maso pár si to vymenil, tentoraz si chlapec na reťazi viedol latexovú slečnu.

  Okolo šiestej prichádzame k pódiu a začína môj vysnený Haggard: spojenie vážnej stredovekej hudby s metalom, deväť hudobníkov, z toho jedna trochu falošná vokalistka a spevák s deathmetalovým growlingom. Po ňom prichádza „vojenský“ Sabaton a ožíva bojovné publikum v maskáčoch. Keďže tento druh metalu nie je zrovna mojím gustom, v polovici si s dôverou k okolitým šalejúcim sadnem na zem a prečkám ho s miernym zamračením. Po Sabatone sa cez Annihilator ideme občerstviť do areálu a pred pódium sa vraciame až na Oomph!, ktorý ma veľmi príjemne prekvapil – niečo ako Rammstein, ale myslím, že ešte o niečo nápaditejšie. Zlatý klinec programu druhého dňa bol fantastický démonický Moonspell, z ktorého časť som si dokonca užila na pleciach jedného z kamarátov a videla za sebou asi 30 000 ľudí s rukami v špecifickom geste ;) nad hlavou a spevákovi Moonspellu som sa pozerala rovno do očí.

  Šťastná a unavená padám do spacáku medzi kamarátov a okamžite zaspávam...

 

3.      Deň

  „Dobré ránko!“ zaželala som kamarátom o desiatej, lebo som si bola istá, že všetci traja sme sa zobudili v tú istú sekundu na prenikavé bicie českej kapely Existence. Znova sme sa išli naraňajkovať do zámockej záhrady, pre extrémne teplo si obliekam ľahké indické šaty a po chvíľke cesty cez kemp už počúvam odozvy typu: „Jee, dítě květů, zahulíme?“a v záhrade si pletiem venček s lúčnych kvetov.

  Po nádherných raňajkách sme sa rozhodli konečne ísť do čajovne, kde sme si spríjemnili chvíle čakania na Horkýže Slíže. Tie boli samozrejme výborné, vykričala som si hlasivky a sama som na nich videla, akí sú nadšení z prijatia českým publikom.

  Po Slížoch sme sa rozdelili a ja som sa s jedným z kamarátov išla osviežiť a vyblázniť do potoka (samozrejme, tiež plného metlákov, ktorí sa ale v najteplejšom dni vykašľali na čierny image a vytiahli kvetinkové kraťasy).

  Fíha, tentoraz ide trojica (!) spojená reťazami za obojky, dve latexové slečny a jeden chlapík v strede.

  Čakáme v rade na autogramiádu Apocalypticy, nakoniec sa za ohradu k nim aj tak nedostaneme, preto fotíme pred ňou a CD-čká kapely mojich kamarátov ako darček pre kapelu pošleme po nejakej vyvolenej, ktorej sa k nim podarilo dostať. Sledujeme, ako si ich prezrú, berú a odchádzajú a tak sa ideme aj my, tak trochu s dlhým nosom, najesť a chlapci na pivo.

  Už pri nazvučovaní Arakainu začíname uplatňovať náš tzv. „predierací plán“, pretože na Apocalypticu jednoducho musíme byť vpredu a sme preto ochotní vykonať takmer suicidálny pokus menom Amon Amarth. S vedomím, že vstupujeme do jamy levovej, sa ruka v ruke predierame cez nekonečnú vlasatú čiernu masu, sem-tam sa zachytíme o nejaký ten pichliač, ale do konca Arakainu s Plzeňskou filharmóniou, ktorý bol skutočne impozantný, sme boli asi v druhom rade. A čakáme, čo sa bude diať. Napätie, fyzický tlak a hlavne testosterón v kotli stúpa...

  ... letím niekoľko metrov, netuším, ktorým smerom a netuším, kde sú moji kamaráti; zase letím a spamätám sa, až keď ma schytí jeden z nich a zisťujem, že sme o niečo ďalej od zábrana na pódiu sa odohráva šialená deathmetalová smršť piatich obrovských vikingov, ktorým som cez ustavičné ventilovanie vlasov nevidela do tváre a z ktorých jeden mal na páse roh z nejakého zvieraťa a keď ho zdvihol, chlapské obecenstvo nabité mužnosťou ohlušujúco zarevalo. Dokonca bol o pár metrov ďalej týpek s vikingskou helmou. Nečudujem sa mu.

  Asi v polovici tohto šialeného chlapského predstavenia začalo pršať, čo sa vikingom veľmi páčilo – majú to v krvi. Viete – lode a tak... Krásne to dotváralo bojovnú atmosféru a ku kamarátovi, ktorými celý čas so zaťatými päsťami robil bezpečnostnú ohradu, sa pridal ešte jeden neznámy, ktorý odo mňa odrážal útočníkov z iných strán. Postupne som totiž bola v tom vriacom kotli jediné dievča. Jeden chlapík sa dal vyniesť, ale ostatných to po čase prestalo baviť, tak ho z dvojmetrovej výšky pustili na zem. Asi ho to ani veľmi nebolelo, lebo o chvíľu zase okolo seba kopal ako divý. Nakoniec to bol ale dobrý koncert, riadne sme sa vybláznili, kritické momenty boli vlastne len na začiatku a raz, keď som si cez potlesk (vlastne rev) drepla a skoro ma ušliapali. Môjho ochrancu to hrdinstvo ale veľmi bavilo, hlavne pri tej mužnej kapele ;).

  V búrke, v daždi a uzimení sa tlačíme na seba známi-neznámi, vyrábame si tak vzájomne teplo a čakáme na Apocalypticu. Nechcú nám prezradiť, či vôbec bude a moji kamaráti o tom pochybujú, keďže sami sú čelistami a vedia, že čelo do dažďa nesmie. Od SBS-károv sme dostali plachtu na dážď, ktorú raz niekomu napadlo vyliať. Presne mne do výstrihu. A potom znova. Drkocú mi zuby, všetko mám totálne mokré (mala som tričko na ramienka, ľahkú sukňu a sieťované pančuchy C). Asi po polhodine si spomeniem, že mám pri sebe čokoládu, tak ju rozdávam naokolo. Aha, zrazu sa pred nami objavili dve baby. Jednej zo súcitu z roztrhaných šiat darujem zicherku. Po čase sme si začali robiť srandu z roztečeného make-upu, chalani z nášho, my z chalanského. Jeden vyzeral ako zo záhrobia a robilo mu to nevýslovnú radosť (ukázala som mu zrkadlo a jeho reakcia bola: Gruuaaah Amon Amaaarth)

  Asi po hodine a pol príde s obrovským aplauzom na scénu Apocalyptica, moja radosť nemá hraníc a koncert si užívam plnými dúškami, dokonca znova na pleciach kamaráta. Členovia kapely nás ubezpečili, ževo Fínsku sú na dážď a zimu zvyknutí a že v publiku je veľa krásnych mokrých dievčat. Ha-ha. Ale bol to nádherný koncert, za kapelou pretínali čiernu oblohu blesky a svetlá reflektorov sa odrážali na kvapkách dažďa...

  Na My Dying Bride sme nemali silu a popravde, nechcelisme si pokaziť zážitok z Apocapypticy. Tak sme sa pobrali do stanu kompletne prezliecť a prezuť (ja v sandáloch s holými nohami čľapcem v kalužiach) a potom do areálu najesť teplého. Potom sme pohádzali mokré oblečenie na stan a plní zážitkov padli do snov.

 

4.      Deň

 

  Ráno však bolo oblečenie a moje tenisky stále mokréa tak som musela prežiť deň bez podprsenky (aj plavky boli mokré – zavesené na strome po kúpaní v potoku) a bola som zvedavá, koľko dievčat malo rovnaký osud, tak som poverila chlapcov úlohou odsledovať to. Samozrejme, veľmi ich to bavilo, lebo zistili, že ich je veľmi veľa.

  Tak, máme štvrtý deň a už vidíme reťazovú štvoricu – jeden chlap v strede a tri čierne devy okolo, samozrejme spojeníreťazami za ostnaté obojky. To je romantické...

  S trochou nostalgie prežívame posledné krásne raňajky v tráve, predlžujeme si ich o prechádzku mestečkom Vizovice, kde hľadáme kaviarničku s kávou, nie pivom. Keďže sme neúspešní, vraciame sa do kempu a jeden z nás sa ide „vocáchat“ do potoka. My sa zatiaľ prejdeme po areáli a ja kupujem suveníry rodičom. Objavujeme veci od výmyslu sveta, orientálne hudobné nástroje, šperky z kameňa, medi, milióny ostnatých náramkov a opaskov, dokonca aj hračkárske, klobúky, obkladačky, magnetky, šálky, tričká, kabelky, peňaženky, taniere, tapisérie a všetko možné iné s motívmi rôznych kapiel a interpretov tvrdej hudby, odevy, batiku atď. Dokonca sme pod jedným autom uvideli spiaceho chlapíka v patchkworkových nohaviciach a v batikovanom tričku s tabuľkou:„Hipík obecný, cena: drahý (1700 Kč)“.

  Schádzame sa vo festivalovej kaviarni, popíjame kávu a užívame si posledné pokojné chvíle ďaleko od hlavného pódia.

  Znova začína popŕchať, takže sa vraciame do kempu a balíme jednému známemu do auta všetky veci skôr, ako sa spustí lejak. Našťastie, moja podprsenka vyschla. Len tenisky nie. Obliekam si krásny žltý pršiplášť a poberáme sa na Sonatu Arcticu.

  Veľmi pekný koncert mladej kapely, ktorá sa netají svojím vzorom vo výborných Stratovarius. Pre dážď mali síce technici chvíľku problém zapojiť všetky nástroje naraz, ale spevák nelenil a zaujal nás krásnym čistým spevom bez akéhokoľvek sprievodu. Po Sonate sa ideme poslednýkrát zahryznúť do skvelých zemiakových placiek a kukurice a na pivo. Lenivo sledujeme na projekcii gotickú sexicu Sharon z Within Temptation a pomaly, ale isto chlapci jej šarmu prestávajú odolávať a ideme si ju pozrieť naživo.

  Spieva úplne čisto a s videoprojekciou klipov rovno na plachtu za pódiom sa koncert stáva ďalším nádherným, i keď trochu gýčovým zážitkom. Keďže prestáva pršať a ja v tom pršiplášti svietim ako kura, zhadzujem ho a naplno si koncert, dokonca na kamarátových pleciach, užívam.

  Po Within prichádza posledná kapela festivalu, s riadne tvrdým nielen názvom (Die Apokalyptischen Reiter), ale aj celým aranžmánom a všetci traja sa na nej snažíme vyburcovať všetky naše posledné sily.V polovici odchádzame a vydávame sa na cestu domov. Z kempu odchádzame asi o jednej v noci a mňa vítajú doma rodičia unavenú, ale šťastnú okolo jednej popoludní.

 

Plná zážitkov budem určite na tento festival spomínať ešte veľmi dlho. Bol to druhý ročník Masters of Rock, na ktorý som zavítala, a ťažko ich môžem porovnávať, pretože sa veľmi líšili spoločnosťou, s ktorou som ich prežila. S istotou však môžem prehlásiť, že už teraz sa teším na Masters of Rock ´09...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku JÁN VRBENSKÝ hovorí, že za holé časti národných parkov môžu kalamity, nie lesníci.


Už ste čítali?